22/06/2012
Galéria Slovenskej televízie (Slovak Television Gallery), Mlynská dolina, Bratislava invite you to the vernissage of Milan Štesko, Štesko Pavol at 5pm


Milan Štesko sa narodil 22. 5. 1942 v Skubíne. Po skončení štúdia odboru výtvarná výchova na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici pracoval ako pedagóg základnej školy v Čiernom Balogu, ako odborný pracovník Oblastnej (dnes Stredoslovenskej) galérie v Banskej Bystrici a od roku 1974 ako výtvarný pedagóg na Základnej umeleckej škole vo Zvolene. Venuje sa maľbe, kresbe, grafike.

V roku 2009 sa stal držiteľom Medaily Franza KAFKU za umeleckú činnosť.

Milan Štesko nazýval niektoré svoje výstavy slovom, ktoré by mohlo pomenovať aj celé jeho výtvarné dielo: "Návrat". Jeho tvorba je naozaj návrat: návrat k starobylému svetu, ktorý už neuvidí a neprežije nikto a ktorý sa zachoval v jeho mysli, aby sa zviditeľňoval (už len) jeho výtvarným činom; návrat k jednému z najstarších námetov umenia a symbolov života (pastier oviec); návrat k maľbe - k závesnému obrazu v dobe, keď tento druh umenia skoro vymieral; výtvarná tvorba sama ako jedna z dvoch ciest (druhou je pieseň a hlas píšťaliek, gájd, fujary) maliarových návratov do prírody, do krajiny, na svetlo dňa, noci, ohňa... A v tejto hlavnej trajektórii tvorby v tomto návrate, sa za necelé dva roky udialo niekoľko výrazných krokov vpred - toľko a takých, ako predtým ani za dve desaťročia.
Jedným z posunov vpred je návrat ku grafickým technikám. Tentoraz je to tlač z plochy (monotýpia, sieťotlač), kde však farba nerobí na papieri jemný film, ale vrstvu hmoty. Farebná hmota má v sebe reliéf vtlačený rastrom hrubej siete, alebo povrchom plochy, z ktorej bola na papier stiahnutá a okrem chromatických, optických vyjadruje aj svoje haptické vlastnosti - mäkkosť, klzkosť, lepkavosť, prilnavosť, lesk a najmä proces, ktorým vznikla ako stopa pôsobenia nejakej inej matérie (papiera, sietí, textilu, prstov, dlaní) - farba je hmota, ktorá si pamätá dotyky.

Ďalším krokom je krok do krajiny. Štesko je figuralista. Ak hľadel na krajinu, tak vždy najmä na a cez jej hrdinu a súčasť - baču, valacha, honelníka. Videl v krajine to, čo bolo predmetom ich plánov, myšlienok, rozhovorov a zároveň stopou ich života - ovečky, koliby, košiare, strungy - tie mu zaberali skoro celý výhľad, skoro celú obrazovú plochu. Naliehavo nám ich staval na oči ako miznúci, už len v jeho pamäti vtlačený doklad, znak, symbol našej vlastnej kultúrnej histórie. Teraz je Šteskova krajina samostatnejšia a hneď dvojaká.

Jedna je videná zďaleka, alebo s odstupom - veľká plocha rozdelená horizontom na "hore" a "dole". Hore je (ešte) kľud. Veľké biele všetko obsahujúce prázdno (sem-tam prebité modrou ozónovu dierou, alebo kozmickým odpadom?). Dole sú navŕšené vrstvy jednofarebnej hmoty bez konkrétnych tvarov, bez podôb. Jediné, čo tú hustú masu dole organizuje je raster, ktorý ju prepustil, rozdelil a zároveň pospájal, spravil z nej niekde viac, niekde menej zreteľnú štruktúru - miesto pod horizontom je doslova prevalcované hmotou, potlačené aj potlačené ráznymi pohybmi nástroja. Tlak, nátlak, nástroj, technika sú tu ako činitele - aj v procese vzniku Šteskovho obrazu, aj v civilizačnom procese, ktorý ten obraz vyjadruje. Pokiaľ ide o výtvarný výraz desiatok týchto diel - je to čistá abstrakcia. Pokiaľ ide o význam - vznik každého z týchto obrazov na papieri je naopak veľmi rukolapným opakovaním toho diania, v ktorom sa stretáva zem s technikou a ktorého odtlačky, neodvratné stopy nesie viditeľne a hmatateľne každý výsek krajiny pod (dokedy len pod?) modrým horizontom.
Pohľad zblízka na oblinu kopca, kde sa ako papily na palci vinú a krútia prte a kiary, ktoré do zeme vytepali mnohé roky a roky sa opakujúce kroky, dotyky ovčích kopýtok a ľudských nôh. Dokladajú identitu krajiny a kultúry, ich neoddeliteľnosť, jedinečnosť, starobylosť, zákonitosť, údel života, ktorý sama zem predurčila - tadeto a takto sa každodenné aj životné cesty jej stvorenstva ustálili, lebo jedine tadeto a takto boli schodné, vhodné, prirodzené. Tu krajina nie je hmotou, ktorá dotyky a procesy pamätá, nesie a znáša, alebo neznáša - tu ich ešte spoluvytvára - tu to ešte "má pod palcom". Pod týmito stopami nemizne, ale nimi potvrdzuje svoju silu a neopakovateľnosť. Toto je tá krajina, ktorú Milan nielen vídal, ale aj modeloval vlastnými detskými šľapajami - teraz si odtlačky palca rodnej zeme sťahuje z pamäte na papier v pozitíve či v negatíve, alebo ich prepisuje, zväčšuje, približuje...
Ten trojuholník znamená strechu, štít koliby, ktorá spadla, ale aj tak trvá ako pyramída a najmä ochraňuje obsah - stopy, ktoré Štesko stále odkrýva a stále prehlbuje svojou jedinou témou (bača) a sám (nikto iný sa tejto téme programovo nevenuje) a z ktorých vynáša svoj vážny odkaz.